Dubinné

Obec Dubinné sa rozprestiera v Nízkych Beskydách medzi riekou Topľa, na sútoku s riečkou Cerninka. Celú históriu obce si pamätá vyše 800 ročný dub letný, dodnes stojaci v strede obce. Je vysoký 25 metrov, priemer koruny 20 metrov a obvod kmeňa pri zemi je 12,5 metra a od neho je odvodený aj názov obce. Pre obec je tento dub symbolom, ktorý je s históriou obce nerozlučne spätý. Údajne sa na ňom zjavila Panna Mária a občania na jej počesť postavili kaplnku, ktorá stojí dodnes.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1327, keď kráľ Karol Róbert daroval Dubinné, pod názvom Kurima, alebo Dubynna (Kurima et Dobina)  zemanom Blažejovi a Jánovi z Fony. Po smrti  bezdetného Blažeja získal obec v roku 1352 Peter Cudar a stala sa majetkovou súčasťou panstva Makovica pod názvom Dubynna. V roku 1427 mala 35 usadlostí. Koncom 15. storočia bola obec spustošená poľskými vojskami. V roku 1492 bolo obhospodarovaných 8 sedliackych usadlostí. V roku 1600 pozostávalo sídlisko z dvadsiatich obývaných poddanských domov.
V roku 1711 sa dedina vyľudnila v dôsledku ťažkých životných podmienok. Sakrálnou dominantou obce je rímsko – katolícky kostol z roku 1863.  Rok 1868 bol rokom moru a hladu a v roku 1892 postihli obec zatiaľ  najväčšie zaznamenané záplavy. Začiatkom

 20. storočia, v roku 1913 obec postihol veľký požiar, počas ktorého zhorela väčšina  domov od duba nadol. V čase 1.svetovej vojny slúžil dub ako orientačný bod pre rakúske delostrelectvo. Po konci 1. svetovej vojny doliahla na obyvateľov Dubinného, tak ako všade na Slovensku hospodárska kríza a s tým súvisiace vysťahovalectvo. Pamiatkou na tých, ktorí odišli do Ameriky je kríž na cintoríne, postavený z peňazí, ktoré poslali títo občania do rodnej obce.

Počas 2.svetovej vojny sa tradujú rôzne príhody, ako sa v dutinách statného duba schovávali ľudia, hospodársky dobytok či iné veci. Po februári 1948 boli poštátnené malé živnosti a obchody. V septembri 1948 bola zavedená štátna autobusová linka na trati Kučín – Bardejov a v roku 1955 ďalšie na trati Lipová – Dubinné – Bardejov a Kožany – Bardejov. V tomto roku bol zapojený do obce aj elektrický prúd a namontovaný miestny rozhlas. Od roku 1955 sa obec stala súčasťou okresu Bardejov a v tej dobe bolo v Dubinnom 67 domov a 8 dreveníc. 18.apríla 1959 bolo vyhlásené celoobecné roľnícke družstvo s 52 členmi. Dubinné bolo prvou družstevnou obcou v 

okolí a 13.júla 1959 začala prvá žatva. V roku 1967 začala výstavba kultúrneho domu, ktorá bola ukončená v roku 1971 a v budove bolo aj sídlo MNV. V tom istom roku sa začal používať most cez riečku Cerninku nazývanú miestnymi obyvateľmi Rika a bola zriadená aj Materská škola.

Od roku 1953 sa vedie kronika obce, na pamiatku pre budúce generácie. V Dubinnom sa tradovali mnohé zvyky, ktoré žiaľ časom upadli do zabudnutia. Na sv. Martina, 11.novembra, chodili po domoch pastieri so zelenými vetvičkami a vinšovali hojné rozmnoženie dobytka. Na Ondreja 30. novembra, varili dievčatá halušky. Do každej zakrútili lístok s menom chlapca. Na Mikuláša, 6. decembra, chodieval po dedine Mikuláš s košom na chrbte v sprievode anjela a čerta a rozdával deťom darčeky. Tento zvyk sa v pozmenenej podobe zachoval dodnes, keď Mikuláš navštevuje Materskú školu. Na Svätú Luciu, 13.decembra, chodilo niekoľko žien zahalených do bielej plachty a tvár mali posypanú múkou. Najbohatšie zvyky sa spájajú so Štedrým večerom 24.decembra. Na stole bolo po troške z každého druhu plodov, ktoré sa na gazdovstve urodili. Pod stolom bol železný predmet, symbol zdravia. Po večeri sa všetci umyli vo vode s peniazmi, aby boli bohatí. Z Vianočného koláča sa ušlo aj dobytku. Ďalším zvykom bolo koledovanie a vinšovanie. Na Troch kráľov, 6.januára, urobil gazda cesnakom a svätenou vodou na každé dvere tri kríže, aby do domu nemali prístup strigy. V kostole si ľudia dávali posvätiť sviečku, soľ, vodu a kriedu a v ten deň chodieval farár posväcovať príbytky.

Aj na Veľkú noc sa zachovávali rôzne zvyky a obyčaje, ktoré vyvrcholili veľkonočnou oblievačkou.Posledným významným sviatkom sú Turíce, kedy mládenci stavajú dievčatám máje.