Harhaj

Obec Harhaj sa nachádza v juhozápadnej časti Ondavskej vrchoviny, v krajinnom podcelku vytvorenom činnosťou rieky Topľa, zvanom Kurimska brázda, pri jej vstupe do úžiny zvanej Kručovský prielom, na sútoku rieky Topľa s jej najväčším pravostranným prítokom, riečkou Čarnošinou.

Korytá spomínaných riek tvoria z väčšej časti chotárne hranice obce. Členitý chotár leží v nadmorskej výške od 190 – do 361 metrov nad morom. Podklad chotára je flyšový, povrch prevažne odlesnený s celkovou rozlohou  443 hektárov.

Obec bola založená na tročianskom panstve. Najstaršie písomné záznamy o osídlení územia v katastri terajšej obce pochádzajú z roka 1336, kedy sa spomína majetok Čarnošina, ktorý vtedy patril Teodorovcom z Tročian. Ďalej sú v tomto priestore zaznamenané aj ďalšie osady, a to: Čapľany, Kyseľ  a Remeta. Názov obce Harhaj vznikol v priestore tejto udalosti.

V písomnostiach z 15. a 16. storočia sa názov obce Harhaj vyskytuje vo viacerých pravopisných obmenách. V roku 1441 je to tvar Herheey, v roku 1480 Herhe a v maďarskom ponímaní sa stretávame s tvarmi Herhely i Herhej.

Význam tohto názvu obce je ťažko vysvetliteľný, lebo také pomenovanie obce nie je obvyklé a podobné sa v blízkom okolí nenachádza. Neviaže sa na osobu, ani na priestor alebo na činnosť obyvateľstva.

Jedna z teórií o názve obce vychádza z toho, že obec vznikla v priestore udalostí Remeta, kde žili pustovníci označovaní z latinčiny pochádzajúcim názvom „eremiti, eremovia, či heremovia“, v maďarčine označovaní názvom „remete“.

Názov Herhej možno rozdeliť na dve slabiky Her – hej, pričom prvá môže označovať slovo hermita, druhá slabika môže byť z maďarského jazyka s významom miesto. Z toho možno vyvodiť význam spojenia Her – hej ako miesto pustovníkov alebo pustovňa. Ostatné osady postupne zanikali a dnes po nich ostali iba chotárne názvy, a to: Čapľanky, Čarnošina, Kyseľova.

Obec mala od svojho vzniku poľnohospodársky charakter. Jej obyvatelia sa prevažne zaoberali pestovateľstvom a chovom hospodárskych zvierat. O tom svedčí aj oficiálny erb obce. Tvorí ho napravo otočený stojací kohút v modrom štíte, s červeným hrebeňom, v zlatej zbroji.

Portálna obec, v celej jej histórií patrila drobným zemanom, ktorí tu mali svoje kúrie. Okrem týchto príslušníkov nižšej šľachty žili v obci urbárski sedliaci, želiari, nádenníci i pracovná čeľaď. V polovici 19. storočia sa v obci usadili aj Židia, ktorí postupne skupovali chátrajúce zemianske majetky.

Z významnejších možno uviesť šľachtické rodiny Korponay, Tivadar-Trocsanyi, Beoczi, Makay, Pastuh a Rády. Niektorí z príslušníkov tých rodín zastávali významné funkcie vo vtedajšej štátnej a verejnej správe.

Ján Tivadar Trocsanyi bol okresným slúžnym v Kurime. Antal Rády bol okresným slúžnym toplianskeho okresu v Giraltovciach a József Makay bol poslancom Šarišskej župy.

Rodina Korponay dala v roku 1682 postaviť v obci prvý drevený kostol zasvätený sv. Kataríne, ktorý slúžil katolíckym veriacim viac ako 200 rokov.

Slúžny Toplianskeho okresu so sídlom v Giraltovciach, miestny šľachtic Antal Rády v rámci Štruktúry hasičskej organizácie Šarišskej župy zariadil v roku 1894 XXIII. Harhajskú hasičskú stotinu, spoločnú pre obce Harhaj, Hankovce, Kochanovce a Oľšavce. Pre obec zadovážil dobovú hasičskú striekačku, ktorá slúžila pre potreby obce do roku 1960.

V roku  1828 mala obec  304 obyvateľov, pričom do celkového počtu neboli zahrnutí príslušníci šľachtického stavu. Avšak v roku 1910 žilo v obci len 134 občanov. Úpadok nastal v dôsledku vysťahovalectva a viacerých morových epidémií. Taktiež viaceré šľachtické rodiny z rôznych príčin opúšťali svoje rodinné majetky, ktoré nemohli konkurovať bohatším skupinám, alebo z rodinných dôvodov, či z následkov zrušenia poddanstva, predávali svoje majetky bohatším sedliakom, ale hlavne Židom, ktorí sa následne na týchto majetkoch usádzali.

Vysťahovalectvo, epidémie a choroby spôsobili, že za posledných 150 rokov sa počet obyvateľov obce znížil takmer o dve tretiny. Svoje majetky opúšťali príslušníci zemianskych rodín a pred hrozbou 1. svetovej vojny postupne opúšťalo obec aj židovské obyvateľstvo.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny bolo do armády povolaných niekoľko občanov obce, ktorí bojovali na rôznych frontoch. Vojsko rekvirovalo kone pre potreby vojny. Za obeť padol aj zvon z miestneho kostola. Začiatkom roka 1915 sa začala výstavba vojenského opevnenia na pravom brehu rieky Tople. Zbytky zákopov sú viditeľné aj v dnešnej dobe. Obec vo vojne, okrem zhoršenia životných podmienok výraznejšie neutrpela. Mobilizovaní občania aj keď s podlomeným zdravím a so zraneniami, sa vrátili k svojím rodinám.

Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov občania obce registrovali hlavne tým, že mohli slobodne používať svoj rodný jazyk. V roku 1920 nový štát urobil súpis majetku a vypracoval nový kataster. Urobilo sa aj nové prečíslenie domov.

Obec naďalej mala poľnohospodársky ráz. Pestovalo sa prevažne žito a jačmeň, zemiaky a kapusta. Z krovín ovos, ďatelina a kŕmna repa. Všetky poľnohospodárske práce boli vykonávané prevažne ručne, s pomocou ťažných zvierat. Poľnohospodárske prebytky, o ktoré občania často ukracovali svoje rodiny, predávali na trhoch.

Dňa 18. decembra 1938 sa na Slovensku konali voľby do Krajinského snemu. Bol to plebiscit, v rámci ktorého sa občania mali rozhodnúť, či chcú nové, slobodné Slovensko. Všetci obyvatelia obce hlasovali za Slovenský štát.

Pri mobilizácii v roku 1938 viacerí občania narukovali do armády. V druhej svetovej vojne bojovali na východnom fronte. Počas Karpátsko-duklianskej operácie v roku 1944 boli v obci rozmiestnené nemecké jednotky. Nemeckí vojaci vychádzali s miestnym obyvateľstvom korektne. Spolu s nimi boli v obci aj ukrajinskí vojaci, ktorí sa s občanmi stýkali len málo. Ani v tejto vojne neutrpela obec škody väčšieho rozsahu.

 V piatok 19. Januára 1945 bola obec okolo 15.00 hodiny oslobodená Sovietskou armádou. Do chotára obce dopadlo zopár delostreleckých granátov, ktoré nespôsobili väčšie škody. K pozemným bojom v obci, ani v jej blízkom okolí nedošlo. Niekoľko občanov obce sa aktívne podieľalo na oslobodzovaní našej vlasti v čsl. armádnom zbore a v partizánskych jednotkách.  

Obyvateľstvo bolo po vojne materiálne vyčerpané, a to mnohými rekviráciami a inými povinnými dávkami pre armádu. V tejto dobe bolo badateľné kresťanské cítenie, kedy  si občania obce vzájomne pomáhali, a to bez rozdielu náboženskej príslušnosti, či príbuzenských.

Prírodnou dominantou obce Harhaj je mohutný listnatý strom, rastúci takmer uprostred obce. Pozornosť vzbudzuje už svojou výškou dosahujúcou takmer 30 metrov, s obvodom kmeňa nad úrovňou terénu okolo 6 metrov. Podobný strom sa v blízkom, ani vzdialenejšom okolí nenachádza. Laickým skúmaním bolo zistené, že sa jedná o rastlinný druh brest väzový /väz/, latinským názvom Ulmus laevis. V staršej literatúre, medzi viacjazyčnými názvami uvedeného druhu je aj ruský ekvivalent „viaz“. Príznačné je, že podobným názvom „VJAZ“ označujú miestni občania tento strom od nepamäti bez toho, aby poznali jeho pomenovanie v odbornej literatúre. Jeho vek je odhadovaný na niekoľko storočí. Podľa miestnej tradície je pamätníkom vzniku obce Harhaj, ktorej vznik sa predpokladá práve v tomto priestore.

Priestor pod stromom VJAZ od nepamäti slúžil ako zhromaždisko miestnych občanov pri rôznych príležitostiach. Jednou z nich bolo aj postavenie prícestnej kaplnky na začiatku 20. Storočia. Vtedy riečka Čarnošina, tečúca v bezprostrednej blízkosti obce doniesla drevenú, asi 130cm vysokú sochu sv. Jána Nepomúckeho a vyplavila ju na breh. Občania v tom čase nevedeli odkiaľ socha pochádza a umiestnili ju do malej kaplnky, ktorú pre sochu zhotovili a umiestnili ju v blízkosti stromu Vjaz. Tento priestor bol využívaný na obecné, spoločenské i náboženské akcie po dobu, kedy boli postavené objekty pre podobné príležitosti. Originál sochy je v súčasnosti umiestnený v kostole sv. Jána Nepomúckého, replika sochy a prícestnej kaplnky je umiestnená v skanzene v Bardejovských Kúpeľoch.