Hažlín

Prvá písomná zmienka o Hažlíne sa nachádza v listine Jágerskej kapituly z 12. Apríla 1414.

Uvádza sa v nej, že majitelia makovického panstva Czudarovci dávajú do zálohy niekoľko svojich dedín Jánovi Bubekovi z Plešivca.

Majitelia Makovického panstva sa pri rozširovaní svojich majetkov dostali do finančných ťažkostí, preto 28 zo 65 dedín im patriacich dali do zálohu. Medzi zálohovanými dedinami sa spomína aj Hažlín (Henslengh). Kópia pôvodného latinského znenia a jej slovenský preklad je k dispozícii na obecnom úrade v Hažlíne. Táto listina je teda prvým priamym písomným dokladom o existencii Hažlína.
Nepriamych historických dokladov o Hažlíne je niekoľko.
K najstarším patrí listina z roku 1247, v ktorej sa ohraničujú majetky kláštora cistercitov v Bardejove. V tomto priestore sa mali nachádzat neskoršie dediny Mokroluh a Hažlín. Druhá nepriama zmienka pochádza z roku 1329, keď sa ohraničovali majetky Kurimy.

Patril sem aj chotár nepomenovaného Hažlína, Kurimy a niekoľkých okolitých dedín. Podľa toho Hažlín vznikol na území kurimského panstva.
Dalšiu nepriamu, ale významnú zmienku bez pomenovania Hažlína predstavuje listina z roku 1355. V nej sa vypočítavajú dediny patriace panstvu Smilno. Pritom zástupca makovického hradu ukázal komisii aj 6 rozostavaných osád. Medzi ne mal patriť aj Hažlín.

V záverečnej správe z 30. septembra 1773 o vykonaní tzv. Tereziánskej urbárskej regulácie v Hažlíne konštatovali traja delegáti Šarišskej stolice o.i. aj to, že Hažlín nemá obecnú pečiatku. Na tomto akte boli prítomní richtár Ján Furmanek a prísažní Mata Humeník, Jura Jančov, Andrej Gera a Šimon Zbreha. Všetko sa to konalo v prítomnosti spolumajiteľa Makovického panstva, zemepána obce Hažlín, grófa Sirmaia.

Najstaršia listina, na ktorej je odtlačená pečiatka Hažlína, pochádza z roku 1787 a je uložená v Štátnom oblastnom archíve v Prešove so signatúrou 444.perc./1787/. Je to na jednom hárku papiera zoznam 12 obcí z okolia Bardejova, ktorých zástupcovia prevzali peniaze za odvoz kráľovskej múky z Bardejova ku haličským hraniciam, prípadne i ďalej.

Z tohto dokumentu nemožno v nijakom prípade identifikovať hažlínsku pečať voľným okom. Pečať bola ale odfotografovaná tak, že bola osvetlená z boku, čím sa st
al obraz plastický a aj čitatelnejší. Z troch experimentálnych fotografických záberov sa dalo už voľným okom rozpoznať, že na obraze je znázornená ovca hore nohami, ktorú vlk chmatol tlamou za šiju, ale odvážny ovčiar zdrapil vlka za krk, preložil si ho cez koleno a ovcu zachránil. V kolopise pečate možno čítať neúplný text, no podľa podobných pečatí sa dá doplniť. Vo vrchnej časti kolopisu medzi dvoma štvorbodkami je rok 1787, vpravo je obvyklá skratka SIGIL (skrátené zo SIGILLUM), za štvorbodkami pokračuje názov obce HASZLIN. Úplná identifikácia hažlínskej pečate je urobená s použitím grafickej rekonštrukcie. Na základe tejto dokumentácie a podľa heraldických pravidiel je navrhnutá aj súčasná pečiatka obce Hažlín, znak (erb) i farebná vlajka, všetko schválené heraldickou komisiou. Scéna urputného zápasu ovčiara s vlkom, vyobrazeného na pečati, je dynamická, vzrušujúca, priam drastická. V sérii sledovaných pečatí je tento pečatný obraz azda jediný na Slovensku. Jestvujú síce pečate s výjavom boja sv. Juraja proti drakovi, ale je to obraz iracionálny, prevzatý z náboženskej tematiky.

Scéna Hažlínskeho ovčiara v boji s vlkom znázornuje skutočnú udalosť. Hažlínsky majer mal svoje pastviská oviec v severozápadnej časti chotára v susedstve Beloveže, kde sa nachádzali Košiare. Útoky vlkov proti ovciam sú bežné aj dnes. A tento ovčiar mohol byť jediný, čo sa odvážil brániť svoju ovcu pred útokom vlka. Zaiste to videli aj valasi na košiari. Nezvyčajný príbeh sa rýchlo rozšíril po okolí a dozvedeli sa o ňom aj zemepánský úradníci. Tak sa dostal príbeh statočného ovčiara do obrazu Hažlínskej pečate.
V tomto obraze nemožno nevidieť všeobecnú symboliku boja dobrého proti zlu. V konkrétnom prípade pastier chráni svoju ovcu proti vlkovi, pričom riskoval aj vlastný život. Na viacerých miestach evanjelia hovorí Ježiš o sebe: „Ja som dobrý pastier a dobrý pastier dá aj život za svoju ovcu.“