Hervartov

Naša dedinka leží na východnom svahu Čergova, v regióne Horného Šariša. Je známa široko-ďaleko najmä vďaka drevenému gotickému kostolíku sv. Františka z Assisi, ktorý bol v roku 2008 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kostolík je určite perlou Hervartova a každoročne sem prichádza mnoho domácich i zahraničných turistov. Krásny koloryt ľudovej architektúry dotvárajú aj tzv. „sypance“ a zaujímavosťou je aj vyše storočný mlyn. Pre ťých, ktorí radi objavujú krásy prírody,  je určite zaujímavý výstup na vrch Žobrák (920 m n.m.) a v jeho blízkosti rozhľadňa, ktorá má výšku 8 m. V roku 2014 pribudla nová rozhľadňa, vybudovaná v rámci poľsko-slovenskej cezhraničnej spolupráce. Z obidvoch je nádherný výhľad na okolitú prírodnú scenériu i na dedinky v predhorí Čergova, v prípade priaznivého počasia aj na vrcholy Tatier. V obci je vybudované nové informačné centrum, ktoré zabezpečuje ubytovanie a príjemné posedenie v priestoroch kaviarne.

Prvá písomná správa o obci je z roku 1406, podľa ktorej šľachtici z Perína – Perényiovci sa súdili o vlastníctvo dedičných majetkov, ku ktorým patril aj Hervartov. Z tejto správy vyplýva, že obec už jestvovala pred rokom 1406. Tradícia hovorí, že bola založená niekedy koncom 11. storočia nemeckými rubačmi. To potvrdzuje aj pôvodný názov osady Her War da – Pán bol tu. Správa dosvedčuje, že prvým šoltýsom bol Herbert a skomolením jeho mena vznikol slovenský názov Hervartov.
V 14. a 15. storočí patrila obec Perényiovcom a bola majetkovou súčasťou panstva Bartošovce, resp. Hertník. Od konca 15. storočia a v 16. storočí patrila slobodnému kráľovskému mestu Bardejov. Začiatkom 18. storočia Bardejovčania zálohovali Hervartov šľachticom Klobušickým, ktorí ho koncom toho istého storočia získali kúpou do svojho vlastníctva.
V roku 1600 tvorilo obec 21 obývaných poddanských domov, dom richtára, drevený kostol, fara a škola. Koncom 18. storočia bolo v obci postavených 48 domov, v ktorých žilo 314 obyvateľov. V roku 1828 to bolo už 58 domov s počtom obyvateľov 478.
V minulosti sa obyvatelia obce zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, ovčiarstvom, tesárstvom, korytárstvom a šindliarstvom. Zo starých remesiel sa dodnes zachovalo ručné štiepanie šindľov, pretože v okolitých lesoch bolo dosť kvalitného dreva na ich výrobu. Dnes je dreva menej, no súkromná firma v obci, ktorá zabezpečuje výrobu a montáž šindľov, nemá o objednávky núdzu. S výrobou šindľov už začal ďalší občan z našej obce ako živnostník.
V obci je hŕstka dôchodcov, ktorí sa tomuto tradičnému remeslu radi venujú, hlavne počas dlhých zimných večerov.
V 17. a 18. storočí bola v chotári obce skláreň, ktorá bola v prevádzke ešte v rokoch 1783-1912. Sklársku tradíciu dokumentuje aj správa, podľa ktorej sa v roku 1683 obec volala Huta.
Existencia sklárne sa odrazila i v symbole najstaršieho zachovaného obecného pačatidla z roku 1787, ktorý zobrazuje brúsku z tejto sklárne.
Dominantou obce je drevený rímsko-katolícky kostol sv. Františka Asisského, postavený v druhej polovici 15. storočia. Jeho architektúra sa zachovala takmer neporušená. Je zhotovený z tisového dreva a pokrytý šindľami. Pozostáva z polygonálnej svätyne, z lode, zo sakristie a z veže, ktorej spodná časť tvorí predsieň. Steny lode sú vyzdobené maľbami od Andreja Hafčíka z roku 1665 a sú komentované latinskými citátmi z Písma svätého. Je jedným z najstarších a najcennejších gotických objektov na Slovensku.
V obci sa dodnes zachovalo aj niekoľko tzv. sypancov, ktoré boli postavené z dreva ešte v začiatkoch 20. storočia. Na ich výstavbu sa používalo tenšie drevo, ktoré zvýšilo zo stavby rodinného domu. Sypanec bol zvnútra z hladkého opracovaného dreva, zvonka oblepený hlinou a strecha bola zvyčajne slamená. Vo vnútri bolo v jednom rohu schodište s priehradkami, vedúce na povalu, do ktorých sa uskladňovalo obilie. V spodnej časti bola jedna lada (truhlica) na bielizeň a šaty, druhá s priehradkami na múku. Teraz sa tieto sypance využívajú ako výborné skladovacie priestory.